Vojna všetko mení

Pondelok 8. augusta 2016 – Juba, večer vo svojej izbe

Ako pozerám, od môjho posledného zápisu prešli vyše štyri roky. Ako ten čas letí! Odkedy začala stavba lekárne, na Sudánsky zápisník som nemal čas, potom prišli nové povinnosti, až som ho napokon úplne vypustil z hlavy. Našiel som ho až dnes, keď som vyberal zo skrine nejaké nepotrebné košele. Myslím, že je čas vrátiť sa k písaniu. Ale ako začať?

Stalo sa toho tak veľa. Skúsim to teda postupne… Koncom roka 2013 začali v krajine nepokoje. Najprv sme tomu neverili, v Jube vyzeralo všetko normálne, no čoskoro sa ukázalo, že je to pravda. Koncom januára 2014 k nám začali prichádzať prví ľudia, ktorých boje donútili opustiť ich domovy. Boli to najmä ženy a deti. Nemali kam ísť, a tak sme ich prichýlili na našom pozemku. Zabezpečovali sme jedlo, vodu, oblečenie a vlastne všetko potrebné, lebo mnohí z nich si nestihli vziať takmer nič. Všetci sme verili, že konflikt nepotrvá dlho, že je to otázka niekoľkých týždňov, maximálne mesiacov. Veď na boj nebol dôvod. Ako sme sa len mýlili! Týždne plynuli a ľudia stále prichádzali. Najskôr to boli desiatky, potom, ako sa konflikt rozširoval a stupňoval, prichádzali po stovkách až ich napokon bolo niekoľko tisíc! (Našťastie, máme naozaj veľký pozemok.)

Saleziánske strediská boli jednými z mála bezpečných miest v krajine. Trvalo takmer rok a pol, kým bojujúce strany konečne uzavreli prímerie. Koncom leta 2015 sa situácia upokojila a ľudia postupne odchádzali, no i tak ich u nás ostalo asi 3 000. Niektorí sa báli vrátiť, iní sa nemali kam, ďalší neverili, že prímerie bude trvať veľmi dlho. A niektorým to svojím spôsobom asi aj vyhovovalo.

Snažili sme sa fungovať ďalej a vrátiť chod škôl a strediska do starých koľají, čo sa nám darilo, až kým sa v júli nezačalo znova bojovať. Od začiatku tohto mesiaca k nám prúdia ľudia. Tí spred roka sú stále u nás a každý deň pribúdajú noví. Miesta je zatiaľ dosť, väčšiu starosť nám robí jedlo a lieky.

„Don Sahib, prečo neodídete?“ opýtal sa ma dnes David, druhák z našej technickej školy. Prišiel nám pomôcť. Aj tak nemal čo robiť, školy sú zatvorené. Nebol prvý, kto sa ma to pýtal. Prečo neodídem? Prečo nejdem domov, do bezpečia? Veď kto by ostával dobrovoľne vo vojnou zmietanej krajine?! Mali sme možnosť odísť. Počas prvého konfliktu i teraz. A nie jednu. Musím priznať, že som nad tým pred dvoma rokmi chvíľu uvažoval. V komunite sme sa vtedy rozhodovali, čo ďalej, keď jeden spolubrat povedal: „Ako saleziáni musíme dúfať v lepšiu budúcnosť. Musíme ostať s mladými a pracovať s nimi. Ak by sme prestali, znamenalo by to, že sme stratili nádej. Raz táto vojna skončí a naším poslaním bude obnoviť to, čo bolo zničené. A to nielen po fyzickej stránke.“ Jeho slová sa ma hlboko dotkli. Rozhodol som sa ostať a ostatní bratia tiež. Odvtedy som svoje rozhodnutie nezmenil. Som misionár. Prišiel som, aby som tu bol pre mladých v núdzi. A ktorí mladí sú vo väčšej núdzi, ako títo?

 

Ďalšia časť zápisníku bude čo nevidieť. Zatiaľ si vyskúšajte aktivity :)

Námety na aktivity

„Neodídem“

Sahib sa rozhodol zostať v Južnom Sudáne napriek nebezpečenstvu, pretože verí tomu, že jeho prítomnosť medzi mladými v núdzi má zmysel. Diskutujme s deťmi o tom, kvôli komu alebo kvôli čomu by sme boli ochotní vzdať sa niečoho, vydržať aj ťažké chvíle.

 

Porovnanie Južného Sudánu a Slovenska

V tabuľke v prílohách sú pripravené oblasti a otázky, ktoré môžete spolu s deťmi preskúmať a zistiť špecifiká oboch krajín. V závere je otázka na podobnosť krajín. Z toho môže vzísť diskusia o tom, čo ľudí rozdeľuje a čo spája.

Útek do bezpečia

Vytvoríme simulačnú hru citlivo s ohľadom na vek a individualitu detí.

Predstavíme si, že prišla nejaká pohroma vo forme vojny, útoku alebo prírodnej katastrofy. Vyzveme deti, nech si rýchlo zoberú to najnutnejšie, lebo musíme utekať do bezpečia. Dáme im pár minút a spoločne bežíme na nejaké naplánované miesto v okolí. Tam diskutujeme na aktuálne otázky: Komu by chceli zavolať, aby zistili, či je v poriadku? Čo je potrebné teraz urobiť, aby sme prežili ďalšie dni? Kto je pre nich oporou v takejto kritickej situácii? … Po návrate do triedy, klubovne, domov je dobré porozprávať sa o pocitoch, ktoré deti v priebehu hry mali, nehodnotiť a nepoučovať čo ako malo byť, ale vypočuť ich prežívanie a vnímanie situácie. Podobná aktivita je Nebezpečenstvo v savane, ktorú nájdete v prílohách na stiahnutie

Strážcovia zasľúbenej krajiny

Vedúci rozdelí roly v skupine. Traja členovia budú strážcovia strážiaci imaginárny vchod do zasľúbenej krajiny. Úlohou ostatných hráčov je postupne prichádzať pred strážcov a pokúsiť sa neverbálne (gestami, mimikou, pohybom) presvedčiť strážcov, aby ich do krajiny pustili. Na to, aby mohol byť človek pustený do krajiny, stačí povolenie jedného zo strážcov.

Hru môžete modifikovať: povolíte rozprávanie, strážcovia určia podmienky, deti sa môžu v rolách prestriedať…

Na záver je potrebná diskusia: Aký bol pocit byť strážcom a rozhodovať? Čo zavážilo pri rozhodovaní? Aký bol pocit žiadať o vstup? Ako ste sa cítili, keď žiadosť zamietli? Ako, keď vám dovolili vstup?