Mladí sú nádej pre krajinu

Pondelok 12. decembra 2016 – popoludnie vo svojej izbe

Pred chvíľou som prišiel z poľa a som… naštvaný? Znechutený? Sklamaný. To je asi to správne slovo. Dnes som mal na starosti výučbu dospelých, pre ktorých robíme poľnohospodárske kurzy. Počas vojny sa v krajine nesadilo, ale kradlo, zdrojom obživy bola vojnová korisť. A kto by niečo pestoval, keď už zajtra môže byť na úteku? Tak sa stalo, že väčšina dospelých vôbec nevie poľnohospodáriť. Preto sme pred pár rokmi vymysleli tieto kurzy, ktoré naučia ľudí čo, ako a kedy pestovať.

Mnohým to veľmi pomohlo a dnes už majú vlastné políčka, no pomerne často sa stáva to, čo sa stalo dnes. Prišla nová skupinka, dokopy asi šesť mužov, ktorí sa chceli prihlásiť na kurz. Súhlasil som, aby sa k nám pridali, hoci kurz začína vždy v septembri. Chvíľu pri nás postávali a keď im došlo, že budú musieť pracovať a že nedostanú žiadne jedlo ani peniaze, nahnevaní odišli. Ako vravím, niečo také sa nestalo prvýkrát. Ako môžu byť tí ľudia takí leniví?! Všetko by chceli zadarmo, a pracovať sa im vôbec nechce!

Ja viem, nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca, mnohí sa naozaj chcú niečo naučiť a sú vďační za tieto kurzy. Viem, že terajší dospelí boli vychovávaní vojnou a že sa v podstate len prispôsobili realite. Ja viem… A o to väčšiu nádej vkladám do mladých a detí, lebo tie ešte máme šancu naučiť prevziať zodpovednosť a vziať život do vlastných rúk.

 

Utorok 13. decembra 2016 – večer na schodoch nášho domu

Dnes som sa na ihrisku rozprával s Mosesom. Je tretiakom na našej odbornej škole, veľmi šikovný chlapec. Pýtal som sa ho na školu aj na to, či už má vyhliadnutú nejakú prácu. Študuje za automechanika a je v poslednom ročníku. Keďže žije len s matkou a dvoma súrodencami, dobre platené miesto by sa mu naozaj zišlo. Mohol by pomôcť študovať aj mladším súrodencom. Teraz dokáže rodina ledva pokryť jeho náklady na štúdium.

„Už som sa bol pýtať v dvoch dielňach v meste, v obidvoch ma chcú. Veď viete, že z našej školy nie je problém zamestnať sa,“ usmial sa Moses. Má pravdu, našich študentov zamestnávatelia chcú. Sú dobre vyučení a majú aj diplom uznaný štátom. Žiadna iná technická škola v krajine zatiaľ takýto diplom neudeľuje. Vzdelanie tu v Južnom Sudáne vôbec nie je samozrejmosťou. Gramotných ľudí je v krajine málo a o odbornom vzdelaní ani nehovorím. Školstvo tu pre konflikt funguje na veľmi slabej úrovni a navyše je platené, takže si ho mnohí ani nemôžu dovoliť.

Ale deti sa učiť chcú. Mladí, s ktorými sa rozprávam, dobre vidia, akí sú ich rodičia, ako žijú dospelí a chcú žiť inak. Chcú zmenu. Mám z toho veľkú radosť. Títo mladí sú nádej pre krajinu, aj pre mňa. Pokiaľ oni chcú rásť, má všetka tá práca zmysel!

 

Ďalšia časť zápisníku bude čo nevidieť. Zatiaľ si vyskúšajte aktivity :)

Námety na aktivity

Ja – poľnohospodár – dokážem vypestovať vlastnými rukami niečo na jedenie?

V tomto čase dostať semienka v mnohých veľkých aj malých obchodoch. Deti si môžu vytvoriť svoju minizáhradku napríklad v plastovom tanieri s vatou. Pestovať môžete čokoľvek. Napríklad žerucha vyrastie za pár dní. Skúsiť môžete aj pažítku, bazalku alebo sa pustiť do väčšieho projektu spojeného aj s presádzaním do záhradky alebo kvetináča, napríklad paradajky, cukiny…

Strom

Každý si nakreslí na papier A4 strom so 7 koreňmi a 7 konármi. Do koreňov napíšeme dobré veci, ktoré nás v živote postretli, mohli sme ich prežiť a naučiť sa, môžu tu byť tiež ľudia, ktorí nás pozitívne ovplyvnili, taktiež naše dobré vlastnosti a schopnosti. Do konárov zapíšeme naše úspechy, veci, ktoré sme v živote dosiahli, to, na čo sme hrdí, že dokážeme. Keď všetci svoje kresby ukončia, diskutujeme spoločne o tom, ako to, čo bolo do nás vložené (korene), má vplyv na naše úspechy (konáre).

Na našej stránke v 5. téme je na stiahnutie predloha stromu, ktorú môžeme použiť namiesto kreslenia stromu.

(Inšpirované článkom: M. Mesárošová, časopis Školský psychológ č.1/2, 1995, FF UPJŠ)